Zlaté horúčky na rôznych svetadieloch mali svoj vlastný, neopakovateľný spôsob života a postup.
A zároveň mali veľa spoločných zvykov a to im diktoval zákon divočiny. Hľadať zlato nebolo vôbec ľahké. Medzi hrdinov zlatých horúčok vo všetkých kútoch sveta patrili prospektori. Titul prospektor znamenal veľa. Získal ho človek, ktorý vedel nielen hľadať zlato, ale poznal i príčiny a vzťahy riadiace koncentráciu zlata v prírode. Bol to vlastne ľudový geológ. Prospektori boli viac prieskumníci a až potom zlatokopovia. Slovo kvalifikovaného prospektora dalo do pohybu za noc neraz celý tábor zlatokopov, ktorí sa vydali hľadať nové nálezisko zlata. Musel mať veľký rešpekt, dobrú povesť, výbornú fyzickú kondíciu, veľkú mieru vytrvalosti, iniciatívy a k tomu veľa oduševnenosti. Mali však rôzne osudy, ktoré im prinášal riskantný spôsob života a boli aj takí, ktorí sa zapísali do dejín zlatých horúčok. Napríklad bratia Groshovci z amerického západu, William Clarke, George Fairweather Moonlight z Nového Zélandu, ktorý objavil najväčšie náleziská zlata v Austrálii a niekoľko aj na Novom Zélande. Len z jeho dvoch nálezísk vyťažili 14 ton zlata. Zaujímavé je tiež, že bratia Groshovci mali vo svojej chatrči v divočine v Nevade knižnicu vedeckých prác a aparatúry na chemickú analýzu hornín a minerálov. Najznámejšou a najväčšou zlatou horúčkou, ktorá vypukla koncom 19.storočia je považovaná zlatá horúčka na Klondiku /1898/. Bol to Jack London, ktorý dokonale poznal pomery zlatonosných polí a opísal ich vo svojich poviedkach /Kaňon celý zo zlata/.
To, aké má zlato vlastnosti, ako sa správa v prírode, kedy sa datuje rok jeho objavu a kde sa ťažilo zlato na Slovensku sa dočítate v ďalších článkoch.
